Pred pár dňami som sa s radosťou začiatočníka vybrala prvý krát na konferenciu WhatCity, ktorej téma sa venovala verejnému priestoru a prednášky hostí sľubovali zaujímavé témy.
Moje očakávania boli plne naplnené až do chvíle, keď prišlo na slovenskú stranu mince. Viete, lebo keď na pódium vystúpi Portugalka žijúca v Berlíne, jej prednáška nesie posolstvo „The city must be flexible, otherwise it will die“. No a potom sa na tom istom pódiu na tému Šafko vyjadrí pán architekt, že Bratislave chýba miesto pre rockové a popové koncerty. Po čom sa polovica obecenstva hlasno chytá za hlavy, druhá šuští úškrnom.
Pop-rock je žáner, ktorý ovládol Slovensko niekedy v 90-tych rokoch. Pretrváva v nás a našich každodenných životoch a nie a nie sa ho zbaviť, tak ako väčšiny artefaktov z tohto obdobia (lokne vo vlasoch, marhuľka s kuracím rezňom a modro žltá architektúra). Pop a rock patrí do mesta, alternatíva bola vyhnaná do pivníc, rozbitých tovární na okraji mesta. Kedy sa posunieme ďalej? Kedy si uvedomíme, že sú tu ľudia, ktorí tvoria nové a nenasledujú?
Kreatívny priemysel alebo Kreatívny výmysel?
V priebehu pár týždňov boli zo svojich dielničiek a ateliérov vypovedané nemalé skupiny ľudí. Ľudia, ktorých hodnotu nikto nevie dať do tabuliek, skôr ich mylne považujú za príživníkov štátnych dotácií. Situácia nastala síce náhle, ale nie neočakávane. Vedeli sme, že Továrenskú zbúrajú, tušili sme, že žiaden developer nemá ambíciu byť filantrop. A stále niekto dokáže tvrdiť, že tomuto mestu chýba priestor na koncerty, keď samotní hudobníci pomaly nemajú kde na tie koncerty skúšať. A paradoxne centrum hlavného mesta ostáva plné chátrajúcich budov.
Je viac než jasné, že po zrušení tak silných sústredení kreativity ako boli Cvernovka a Továrenská, bude chýbať skôr priestor, ktorý by za rozumné peniaze ponúkal priestor tým, ktorí tvoria hodnoty tohto mesta. Mesto si už zvyklo, že človek jednotlivec za neho vyrieši rozbitý chodník, grafity či neporiadok. Mesto má totiž prioritu „kvalitnej zelene“, v rámci čoho si prosím pekne predstavme masívne výruby všetkých najstarších obyvateľov Bratislavy.
Verím v riešiteľnosť problémov. Podporujem všetkých, ktorí sa podieľajú na suplovaní práce tých, ktorí to majú v náplni práce. Ďakujem ľuďom, ktorí si uvedomujú dôležitosť kultúry a podpory neziskových aktivít. Pripájajme sa do aktivít, ktoré menia naše ďalšie smerovanie a z hlavného mesta robia mesto, za ktoré sa nemusíme hanbiť, mesto bez fráz typu: „Bratislava nie je Viedeň“.
What? City?
Pred pár dňami som sa s radosťou začiatočníka vybrala prvý krát na konferenciu WhatCity, ktorej téma sa venovala verejnému priestoru a prednášky hostí sľubovali zaujímavé témy.
Moje očakávania boli plne naplnené až do chvíle, keď prišlo na slovenskú stranu mince. Viete, lebo keď na pódium vystúpi Portugalka žijúca v Berlíne, jej prednáška nesie posolstvo „The city must be flexible, otherwise it will die“. No a potom sa na tom istom pódiu na tému Šafko vyjadrí pán architekt, že Bratislave chýba miesto pre rockové a popové koncerty. Po čom sa polovica obecenstva hlasno chytá za hlavy, druhá šuští úškrnom.
Pop-rock je žáner, ktorý ovládol Slovensko niekedy v 90-tych rokoch. Pretrváva v nás a našich každodenných životoch a nie a nie sa ho zbaviť, tak ako väčšiny artefaktov z tohto obdobia (lokne vo vlasoch, marhuľka s kuracím rezňom a modro žltá architektúra). Pop a rock patrí do mesta, alternatíva bola vyhnaná do pivníc, rozbitých tovární na okraji mesta. Kedy sa posunieme ďalej? Kedy si uvedomíme, že sú tu ľudia, ktorí tvoria nové a nenasledujú?
Kreatívny priemysel alebo Kreatívny výmysel?
V priebehu pár týždňov boli zo svojich dielničiek a ateliérov vypovedané nemalé skupiny ľudí. Ľudia, ktorých hodnotu nikto nevie dať do tabuliek, skôr ich mylne považujú za príživníkov štátnych dotácií. Situácia nastala síce náhle, ale nie neočakávane. Vedeli sme, že Továrenskú zbúrajú, tušili sme, že žiaden developer nemá ambíciu byť filantrop. A stále niekto dokáže tvrdiť, že tomuto mestu chýba priestor na koncerty, keď samotní hudobníci pomaly nemajú kde na tie koncerty skúšať. A paradoxne centrum hlavného mesta ostáva plné chátrajúcich budov.
Je viac než jasné, že po zrušení tak silných sústredení kreativity ako boli Cvernovka a Továrenská, bude chýbať skôr priestor, ktorý by za rozumné peniaze ponúkal priestor tým, ktorí tvoria hodnoty tohto mesta. Mesto si už zvyklo, že človek jednotlivec za neho vyrieši rozbitý chodník, grafity či neporiadok. Mesto má totiž prioritu „kvalitnej zelene“, v rámci čoho si prosím pekne predstavme masívne výruby všetkých najstarších obyvateľov Bratislavy.
Verím v riešiteľnosť problémov. Podporujem všetkých, ktorí sa podieľajú na suplovaní práce tých, ktorí to majú v náplni práce. Ďakujem ľuďom, ktorí si uvedomujú dôležitosť kultúry a podpory neziskových aktivít. Pripájajme sa do aktivít, ktoré menia naše ďalšie smerovanie a z hlavného mesta robia mesto, za ktoré sa nemusíme hanbiť, mesto bez fráz typu: „Bratislava nie je Viedeň“.